Narodil som sa v roku, kedy Zem zasiahlo doteraz najsilnejšie zaznamenané zemetrasenie a v Handlovej došlo k najkatastrofickejšiemu zosuvu pôdy na Slovensku. No čo, toto neovplyvním…
Bol som malá iskrička, keď k nám vpadli ruské a iné “spriatelené” hordy. Potom v “sedemdesiatkach” prišla nenormálna “normalizácia”. To už som bol vzorný pionier a neskôr mladý zväzák. V lesoch boli tabuľky: “Nerušte krikom zver!!” Osemdesiate roky boli zaujímavé. 6 krát som v lese stretol medveďa, skončil som 19-ročné dranie školských lavíc a vo VÚ 8015 v Stříbre som podpísal prísahu, že budem brániť mier a socializmus. Zvláštne mi pripadalo, že o vlasti sa v tej prísahe nič nepísalo… No, s tým socializmom to nejako nevyšlo a na “vojne” nás naučili, že mier sa dá ubrániť tým, že sa vyvolá vojna. Na cudzom území, samozrejme.
Potom boli divoké deväťdesiate. Na uliciach vybuchovali autá, ničil som nevinné životy študentov na Univerzite, kde-kade sa strieľalo a ľudia sa vraždili na ulici za bieleho dňa. Do lesa ešte nebolo treba zvonček na plašenie medveďov. Mnohé z tých zničených životov sa so mnou kamarátia aj po 20-tich rokoch. Ani netušia, ako som za to vďačný.
Čoskoro sme pochopili, že majitelia štátu sa striedajú v divnej paródii filmu “Blbý a blbší”. Najmä “švajčiarske dôchodky” rozosmiali a 36 % inflácia nás rýchlo vrátila do našej karpatskej reality… O “Slovenskej kapitálotvornej vrstve” ani nehovorím… Ale veď vlastne: “skutok sa nestal…“ platí dodnes… tak čo…
Medzitým nenápadne prišlo 21. storočie. Akoby sa to trochu ukľudnilo.
Na začiatku storočia ale došlo k dvom udalostiam, ktorým sa podľa mňa v živote chlapa absolútne nič nevyrovná. Aspoň teda môj život to obrátilo totálne naruby a vyplnili mi väčšinu ďalších rokov, a len tak mimochodom som si ani nevšimol že som pár krát zmenil zamestnávateľa. Kedysi sa tomu hovorilo že “fluktuant”.
Tie dva prípady sú už dospelé a nejako sa stalo že všetko sa vrátilo na začiatok – zas som po väčšinu dňa doma sám, len mi to už nepripadá tak fajn, ako kedysi. A zase sa zmenili majitelia štátu. Ten český film sa volá: “Ještě větší blbec, jak jsme doufali”. Tí Česi sú fakt vizionári. Leda že by mali vlastné skúsenosti…
Ale mám zánovný bicykel a hromadnú dopravu zadarmo. Tak to nejak prežijem. A kúpil som si zvonček na plašenie medveďov. A sme tretí krát majstri!
Tých 60 aj čosi rokov bolo vlastne celkom zaujímavých. Zatiaľ to vyzerá, že tých ďalších 60 asi nudné tiež nebudú. Môj kamarát z vojny Paľo hovorí, že zážitky majú byť silné, ale nemusia byť nutne pozitívne…!
Však ja to potom zase nejako zhodnotím